„ Čau, hej som v meste.“ Zelená. Prešla na druhú stranu. „ Och, čo ja viem,nič moc. Odchádza. Budem sama..zase a ako vždy. Ale verím...že Boh ma niečo vymyslené. Záložný plán?“ Na chvíľu zastala aby si napravila tričko, nasadila slnečné okuliare. „Neviem, je mi to ľúto, no ľudia asi aj odchádzajú.“ Smutne sa usmiala a pokračovala. „ Asi jednoducho musia, aby prišli ďalší. Ale je to také bolestné. Ten pocit Ticha po odchode. Je to zvláštne, myslela som si že to bolí len vtedy keď odchádzajú milenci, ale keď odchádzajú priatelia..je to rovnaké. Je to na hovno... A ty ako sa máš?“... potom sa rozhovor skončil, ona zložila okuliare a sadla si na lavičku... A mne sa trochu zdalo akoby som tam sedela aj ja, s tým istým pocitom...
A naozaj skutočné priateľstvo stojí aj za slzy aj bolesť. Priateľstvo v ktorom je pravda hodnotnejšou než klamstvo z lásky, priateľstvo ktoré uprednostní úprimnosť a pravú radosť. Také priateľstvo...nech rastie...medzi nami.