V strede kaviarne sedia dve staršie polodámy. Minule tu boli tiež, vyzerali akoby vyšli od Versaceho a to naozaj nevtipkujem. Upravené snehové vlasy natupírovené už asi tisíc krát, make up, ten rúž čo nosia babičky a skvelé šaty. Ja, oblečená len v rozťahaných handrách, ktoré sa dnes nosia, so značkou na štítku (tú aj tak nikto nevidí), pri nich bez make up a skvelých vlasov, vyzerám ako z vozňa 5.triedy..Ak viete, čo myslím...
"La merda!", šepkám si v mysli, " raz chcem byť ako ony, plné života aj po 65..".
Hovoria o študentoch, o nejakom chlapcovi a maliarovi. Jedna má asi takého vnuka, čo maľuje, vie slovenčinu a cestuje. Tá jedna šermuje rukami a vraví ako dobre mu je. Lebo, vraj, cestuje hore-dole, vraj by to chcela skúsiť. To cestovanie... Tá v modrom svetri sa len pozerá ako tá druhá šermuje a potom dodá: " No hej, len už nemáme 20 moja milá..".
Zľava na mňa pozerá starší pán. Asi sa pýta čo tu robí to dievča...usmejem sa nech vie, že ľudia ho vidia. A potom vidím ako tie dve platia a idú preč. Tá jedna zase šermuje...
V skutočnosti, som tu dnes len tak na rozlúčku. Uvidím sa s týmito stenami asi tak o polroka. Cez skúškové, keď sa mi bude ťažšie dýchať. A keď sa vrátim z malého mesta. Až teraz rozumiem Filanovi: " Ryba netuší čo je to H2O, kým nie je na súši."A je to tak, vo vlaku sa vám mihne svetlo Hlavnej ulice, potom sa mihne záblesk spomienky aké ste boli deti, potom tá známa škola. A ste preč...
Neviem ako to vlastne je, ale človek sa musí rozlúčiť i s mestom, chodníkom a dierami v ňom. Možno len preto aby naň nezabudol. A hoci ľudia vravia, že je to diera, že Košiciam ešte veľa chýba, človek ich jednoducho miluje. Lebo majú to čaro domova, cítite históriu a umenie. A aj to slovenské spomalené myslenie. Všetko na jednom mieste a jednoducho ste si istí že tam patríte. Len tak, sa teda prejdete a zistíte... Chýbate mi milé Košice. Už teraz.