Treba ju len nepustiť z očí, tak ako malú. Nahýna sa k jednej, k druhej kričí a naopak. Nevie to inak, roztrhnúť sa nejde.
Kráčali priamo predo mnou, klopakala opätkami rytmicky a v podstate sa ponáhľali. Potom zákruta vpravo, presne tak ako ja. O desať minút všetci štyria sedíme v kaviarni. Sedím asi o dva stoly ďalej ale nik to tu ešte nepozná a ľudí je tu málo, takže počujem všetko.
Tá staršia chcela veterník, tá mladšia, pravdaže, to isté. Tridsiatnička, si sotva stihla objednať kávu. Mladšia sa preháňa po kaviarni, neuveriteľne vrieskospieva, tým tichým, detským hlasom. Potom ma zazrie, prestane. Presne tak, ako to deti robia. Keby sa deti dali jesť, asi by sme ich vždy v tejto chvíli zjedli. Iba tak, z lásky. Už zase krikospieva. Tridsiatnička sa snaží utíšiť ju, tá malá ju však ťahá za vlasy, bije drobnými rukami. Teraz hodila na zem lyžičku. Mladý gentleman, pri stole vedľa nich, využil situáciu. Staršia si všimla jeho pekné črty, tmavé vlasy. Chvíľu ho ďalej pozorovala, bez hanby.Lebo deti to môžu, pozerať sa do očí, na city, na hriechy.
Tá malá, zase vrieska. Mama však pozerá na staršiu. Počúvať rozhovory sa nemá ale...
" Mami, kedy príde ocko domov?"
"Asi nepríde Sarinka."
"A prečo teraz býva s tou tetou v sukni?"
"Ocko, ma teraz nový domov Sarinka."
"A kedy tam pôjdeme aj my?"
"Neviem Sarinka."
"A nemôžeme ísť dnes?"
"Asi nie Sarinka, ani neviem či je ocko doma."
"Uhm..tak zajtra dobre?"
"Uhm, uvidíme Sarinka."
Tá malá, zase vrieska. Roztrhla vrecko s cukrom. Tridsiatnička zdvihla zrak na mňa. Mám dopitú kávu, odchádzam. Ešte jeden pohľad.
Štyri smutné oči. Len tá malá si stále spieva...
